Malá nápoveda Objavného kola letnej časti na tému Slovenské pamiatky

Slovensko sa môže pýšiť veľkým množstvom pamiatok, ktoré sú roztrúsené po celom jeho území. Historické miesta sú nielen pekné a zaujímavé na pohľad, ale často oplývajú skrytými príbehmi a taktiež aj bohatou históriou. Okrem toho, niektoré slovenské pamiatky sú zaradené do svetového dedičstva.

Svetové dedičstvo UNESCO vzniklo v roku 1945 s myšlienkou pomôcť zachovať a podporiť záujem o historické lokality v celom svete. V roku 2014 obsahovalo až 1007 pamiatok v 161 krajinách. Celý názov organizácie znie „The United Nations Educational, Scientific and Cultural Organization“. Čo všetko môže byť zaradené medzi UNESCO pamiatky? Existujú dva typy UNESCO pamiatok, kultúrne dedičstvo a prírodné dedičstvo. Za kultúrne dedičstvo sa považujú monumenty, ktoré disponujú významnou umeleckou alebo architektonickou hodnotou, ďalej tam patria budovy alebo skupiny budov, významné kvôli svojej architektúre alebo polohe a nakoniec sem patria náleziská, buď vytvorené človekom alebo v kombinácii s prírodou, ktoré poskytujú cenné poznatky v rámci rôznych polí. Za prírodné dedičstvo sa považujú prírodné prvky s estetickou alebo vedeckou hodnotou, ďalej sem patria územia, ktoré v sebe obsahujú ohrozené druhy zvierat alebo rastlín a taktiež aj prírodné náleziská, ktoré sú významné z rôznych uhlov pohľadu, či už vedecky, esteticky alebo z pohľadu ochrany. Hlavnou vlastnosťou pamiatky svetového dedičstva je veľká univerzálna hodnota, ktorá má potenciál byť užitočná z hľadiska krásy, vedy, histórie, umenia alebo ochrany.

V roku 2012 sa v Ružomberku vytvorilo združenie Slovenské dedičstvo UNESCO, ktoré má za cieľ vyzdvihovať a podieľať sa na ochrane hodnotných miest Slovenska. Na ich stránke https://www.unesco-slovakia.sk je možné pozrieť si zoznam slovenských pamiatok, ktoré sú v UNESCO zapísané a dozvedieť sa o nich niečo nové.

Jedným zo spôsobov vyjadrenia vďaky, obdivu alebo zachovania spomienky na významnú osobu je vytvorenie sochy na jej počesť. Na Slovensku sa nachádza veľké množstvo významných sôch. Motívom niekedy bývajú povolania, ktoré boli v tej dobe bežné a dnes sa už nevyskytujú, ako napríklad kat. Ďalej, ak je mesto niečím špecificky významné, socha, ktorou je známe, môže hovoriť práve o tom významnom aspekte, ako napríklad liečivé účinky kúpeľov. Sochy často vyobrazujú známe osobnosti, ktoré dané mesto, v ktorom sa socha nachádza, buď navštívili alebo sa v ňom narodili, ako napríklad rôzni umelci. Socha môže byť dokonca postavená na takom špecifickom mieste, ako je presná ulica, na ktorej sa daná osobnosť narodila. Ďalej, osoba, na ktorej počesť môže byť postavená socha, sa mohla napríklad len svojou prítomnosťou, každodenným životom a chvíľami strávenými spríjemňovaním dňa okoloidúcim, stať súčasťou identity mesta a navždy sa tak zapísať do histórie. A nakoniec, socha môže byť vyjadrením obdivu celej skupine ľudí, za ich zásluhy napríklad v oblasti športu.

Kus nehybného objektu svojím výzorom a polohou svojho tela vyjadruje množstvo myšlienok a pocitov, ktoré si chceme zachovať a pripomínať.

K mnohým pamiatkam sa viažu tajomné povesti. Tie boli spísané do kníh autormi ako napríklad Máriou Ďuríčkovou alebo Beatricou Čulmanovou. Väčšina povestí sa však dá nájsť aj na internete, či už na oficiálnych stránkach miest, na blogoch alebo na podobných zdrojoch. Nižšie sú spísané niektoré zaujímavé povesti, prebraté z rôznych stránok, ktoré hovoria o skrytých príbehoch historických miest.

Fontána na Hlavnom námestí v Bratislave bola podľa záznamov postavená uhorským kráľom Maximiliánom II., a socha, ktorá na nej stojí je on sám. Oveľa častejšie je však fontána známa pod menom Rolandova fontána, podľa povesti o udatnom rytierovi Rolandovi. Keď práve neochraňoval mestá v boji a nechodil po svete, pomáhal hrou na svoj roh olifant uspávať bratislavské deti. Ľudia ho mali veľmi radi a vždy sa tešili, keď so svojimi piesňami zavítal do Bratislavy. Po jeho smrti sa mu chceli odvďačiť za spríjemnené chvíle a tak mu postavili fontánu. Keďže bola postavená s láskou, je podľa legendy čarovná, a tak každý rok na Silvestra o polnoci rytier Roland ožije, otočí sa okolo svojej osi a pokloní sa smerom k miestu, kde stála prvá radnica, k Zelenej ulici, na počesť radným pánom, ktorí mesto ochraňovali.

Prevzaté z bratislavskykraj.sk¹.

Kačaciu fontánu vytvoril v roku 1914 Robert Kühmayer. O chlapcoch, ktorých zobrazuje sa zachovala legenda a jej znenie je nasledovné. Na brehu Dunaja žil v dávnych časoch vodník, ktorý bol mierumilovnej povahy a namiesto zatvárania ľudských dušičiek do hrnčekov sa radšej hrával s deťmi. Nevedno prečo, azda z dlhej chvíle, si jedného dňa chlapci začali z vodného kráľa robiť posmech. Hanlivo ho nazývali „vodným Ferom“ a namiesto upečenej ryby mu ponúkli na obed žabu. Pohár trpezlivosti pretiekol vo chvíli, keď vodníka začali šľahať bičom, ktorý mali na zaháňanie kačíc a spolu s hydinou ho naháňali po lúke. V jednej chvíli sa však karta obrátila, vodník prút chlapcom vytrhol a sám ich začal naháňať a šibať. Koho zasiahol, ten razom skamenel. Jeden vo chvíli, keď dvíhal kačicu zo zeme, druhý, ako sa mu snažil pomôcť a posledný v momente, ako sa potkol a rozpleštil o zem.

Prevzaté z novelido.sk².

Keď sa Prešporčania konečne dočkali osadenia nových hodín na Michalskej veži, s prekvapením zistili, že ciferník je iba na troch zo štyroch svetových strán. Podľa legendy sa všetko začalo rozhodnutím sporivých radných pánov o tom, že na opravu hodín Michalskej veže je každý obyvateľ mesta povinný finančne prispieť. Všetci obyvatelia zaplatili, iba židia zo židovskej štvrte v podhradí nie. Vyhovárali sa, že žijú za mestskými hradbami, a teda nie sú občanmi mesta. Im môže prikazovať iba hradný pán a nikto iný. Ako sa však ukázalo, prepočítali sa. Rozhorčení radní páni narýchlo zvolali zasadnutie mestskej rady a vydali nečakané opatrenie. Dohodli sa na tom, že kto na vežové hodiny neprispeje, nebude sa môcť na ne pozerať. A tak sa na západnej strane Michalskej veže ciferník neobjavil a židia z podhradia sa mohli pozerať len na prázdnu stenu. Dnes má Michalská veža štyri ciferníky, teda aj ten západný. O pravdivosti povesti podáva vierohodné svedectvo osvietenský učenec J. M. Korabinský. V opise Michalskej veže z roku 1786 potvrdzuje skutočnosť, že západný ciferník naozaj chýbal.

Prevzaté z szsbajkalska.sk³.

Niekoľko povestí sa viaže aj k hradu Červený kameň. O tom, kde bude postavený, sa podľa jednej z nich kedysi radilo dvanásť mudrcov. Jedenásť ho chcelo mať na vrchu Kukla a dvanásty, najmladší, navrhoval protiľahlý kopec. Presne ten, na ktorom stojí hrad dnes. Dôvodom bolo, že vrch Kukla bol podľa mudrca plný strašidiel a mátoh a tie by pri samotnej stavbe mohli robiť problémy, strašili by robotníkov a rozhadzovali stavebný materiál. Jedenásti mudrci však najmladšieho prehlasovali a začalo sa stavať na Kukle. Robotníci prvý deň stavby usilovne pracovali, avšak na druhý deň nebola po ich práci ani stopa. Základy sa ešte v ten deň našli na kopci oproti, strašidlá ich cez noc preniesli. Mudrci rýchlo pochopili, že s nadprirodzenými bytosťami sa neradno zahrávať, a preto súhlasili, aby stavba pokračovala na kopci, kde stojí Červený Kameň dnes.

Prevzaté z bratislavskykraj.sk⁴.

Stará bratislavská legenda hovorí, že ak sa budete v noci prechádzať v okolí mlyna Klepáč, môžete stretnúť líšku s ľudskou tvárou a zajaca v poľovníckom klobúku. Tieto zvláštne stvorenia sú duchovia zaľúbencov, ktorí nemohli byť spolu a v lesoch čakajú na vyslobodenie.

V čase, keď známy mlyn blízko potoka Vydrica zažíval najlepšie časy, v ňom bol mlynárom istý Klepáč. Bol pyšný na svoje remeslo, ale aj na krásnu dcéru Aničku. Záujem o ňu mali mládenci zo širokého okolia a zaľúbil sa do nej aj mladý poľovník. Aničke sa tiež páčil a rodičom jedného dňa povedala, že si za manžela vybrala práve Janka. Klepáčovci však tento vzťah neschvaľovali, pretože mali pre krásnu dcéru pripravenú „lepšiu“ partiu a chceli, aby ich budúci zať poznal ich slávny mlyn a vedel prebrať jeho chod. Mladí zaľúbenci však prísnych rodičov nepočúvali a stretávali sa tajne.

Mlynár Klepáč ich stretnutia odhalil v zime, keď našiel stopy v snehu a Aničke Janka okamžite zakázal. Mládenec sa však nechcel vzdať a rozhodol sa, že sa na Štedrý večer vyberie popýtať Aničku za ženu. Nazdával sa, že mlynárom práve v tento deň obmäkčí srdce a ich vzťah schvália. Prekvapivo však táto neželaná návšteva nenahnevala prchkého mlynára, ale mlynárku, mamu Aničky. Zaľúbencov na mieste prekliala, jej kliatba znela takto: „Bodaj by ťa, chlap jeden bezočivý, čert v tejto chvíli na zajaca premenil, aby si nemal pokoj na svete. Ani od ľudí, ani od dravej zveri! A ty, dcéra nehodná, bodaj by si sa na líšku premenila, tohto zajaca neprestajne po všetkých kútoch lesa prenasledovala, nedala mu oddychu ani v noci a ani vo dne!“ Odvtedy behá po lesoch v okolí Janko v podobe zajaca s poľovníckym klobúkom a Anička ako líška s tvárou krásneho dievčaťa ho naháňa.

Prevzaté z bratislavskykraj.sk⁵ a regiony.zoznam.sk⁶.

Slovensko sa môže pochváliť aj mnohými hradmi, zámkami či kaštieľmi. Súhrnne je info o týchto pamiatkach veľmi dobre spracované na stránke https://www.hrady-zamky.sk/. Medzi kaštieľmi môžeme natrafiť napríklad na krásny kaštiel v Budmericiach, či menej známy v Koplotovciach. Kto hľadá pre zmenu hrady, tiež má na výber z celej škály – od pýchy Slovenska, Spišského hradu, cez Vígľaš a Bratislavský hrad až po zrúcaniny ako Plešivec alebo Sitno. Návštevník by si však určite nemal nechať ujsť ani niektoré mestá.

A ako heslo starých pamiatkarov znie, kto kľúč hľadá, najskôr nech zámok nájde.

Na Slovensku máme aj niekoľko pamiatok z rímskych čias. Väčšinu z týchto pamiatok sme museli znova objaviť a možno sme ešte stále neobjavili všetky. Medzi najznámejšie rímske náleziská patria opevnenia, ktoré sú súčasťou Limes Romanus, a ktoré sú aj súčasťou UNESCA. Sem patria napríklad Petržalka, pri ktorej v katastri obce Rusovce sa nachádza kastel Gerulata, tiež pevnosť v meste Komárno pri sútoku riek Váh a Dunaj, ktorá bola priamo súčasťou limes Romanus. Tiež k tomuto systému patril aj Rímsky vojenský tábor v Iži, ako jediný opevnený bod na ľavej strane Dunaja. Keď sa povie Rimania na Slovensku, tak si isto spomeniete na nápis v hradnej skale v Trenčíne. Rímske stavby nájdeme aj v Dúbravke a Stupave. Poďme sa na ne pozrieť podrobnejšie.

Rusovce – Gerulata: Bol postavený v 2. storočí ako súčasť Limes Romanus a bol súčasťou rímskej provincie Panónia. V 4. storočí, keď došlo k stiahnutiu sa rímskych légií z Panónie, bol opustený. Okolo tábora sa rozprestierala osada, v širokom oblúku za osídlenou časťou sa nachádzali pohrebiská. V širšom zázemí boli rustikálne sídliská a villy rustici, súčasťou bol iste aj prístav na Dunaji, ktorý sme zatiaľ archeologicky nepotvrdili. V roku 1961 pri ťažbe zeminy na stavbu dunajských hrádzí narazili robotníci na kamenné piliere. Začal sa intenzívny výskum a už v roku 1963 bola znovunájdená Gerulata vyhlásená za Kultúrnu pamiatku. Hoci prvá písomná zmienka antickej Gerulaty siaha až do 16. storočia, jej presná poloha nebola známa, až kým v roku 1965 archeológ Ján Dekan nenašiel dôkazy o dvoch pevnostiach. Jedna z nich bola po sto rokoch zničená markomanským kmeňom, druhá bola neskôr postavená Rimanmi ako súčasť opevňovania hraníc Rímskej ríše.

Iža – Kelemantia: Tábor v Iži patril do rozsiahleho hraničného pevnostného systému Limes Romanus, ktorý budovali Rimania na ochranu provincií proti útokom Germánov zo severu. V 1. – 4. storočí sídlili na území Slovenska kmene Markomanov a Kvádov. Tábor v Iži postavili Rimania za vlády cisára Marka Aurélia v 2. storočí v období tzv. markomanských vojen. Kastel nebol budovaný ako dočasná východisková základňa pre vojnové výpravy do krajiny Kvádov, ale ako trvalý hraničný kastel. Kastel v Iži bol jediná rímska limitná pevnosť, ktorá bola na tomto úseku hraníc predsunutá na ľavú stranu Dunaja. Ležala oproti légiovému táboru Brigetio (dnešné Szöny v Maďarsku), ktorý tiež stál v rímskej provincii Panónia. Z bývalého tábora v Kelemantii sa dodnes zachovali iba zvyšky základových múrov, ktorých značná časť padla za obeť ťažbe stavebného kameňa. Prvé vykopávky tu viedol rodák z Iže Dr. János Tóth-Kurucz začiatkom 20. storočia. Podľa tradičnej rímskej schémy osi pôdorysu, s vnútornými rozmermi \(\num{172} \times \SI{172}{\metre}\), tvorili hlavné cesty (via decumana a via principalis), ktoré spájali vždy dve protiľahlé brány. Veliteľská budova sa však nenachádzala v strede tábora, kde sa stretávali hlavné cesty, ale bola neobvykle posunutá do priestoru pri západnej bráne. Ďalej tu nájdeme pevnostný múr, 20 veží, 2 a neskôr 5 priekop, hlavná južná brána, severná brána, kasárne, sýpka,stajne a dokonca aj kúpele. V kasteli boli veľké pece na pečenie chleba a viaceré studne.

Trenčín – Laugarício: Laugaricio je staroveký názov osady z 2. storočia po Kr. na území dnešného Trenčína alebo z jeho bezprostrednej blízkosti, ktorá bola významným politickým a hospodárskym centrom a strategickým bodom v barbariku nad stredným Dunajom. V roku 179 tu prezimovalo 855 vojakov II. pomocnej rímskej légie. Známy rímsky nápis na trenčianskej skale uvádza formu Laugaricio, nápis z alžírskej Zany formu Laugaricio a obe mená sú azda identické s obchodnou osadou Leukaristos uvedenou na Ptolemaiovej mape.

Dúbravka – Villa Rustica: je archeologická lokalita, nálezisko pozostatkov pamiatky z rímskej doby. Nachádza sa na katastrálnom území bratislavskej mestskej časti Dúbravka. Zvyšky stavby rímskeho súkromného kúpeľa, tzv. balnea, boli objavené v lesoch medzi Dúbravkou a Devínskou Novou Vsou (vo výške 210 m n. m.) na lokalite zv. Veľká lúka. Po podrobnejšom výskume sa prišlo na to, že stavba pochádza pravdepodobne z 3. storočia po Kr. z rímskych čias. V tomto období bolo územie dnešných Rusoviec, Jaroviec, Čunova a Petržalky (ako aj priľahlého pásu dnešného pohraničia) súčasťou rímskej provincie Panónia. Vzhľadom na to, že sa na Veľkej lúke našli rímske a germánske nálezy, je možné, že stavba patrila germánskemu šľachticovi, ovplyvnenému rímskou kultúrou. Jeho pôvodný zámer – vybudovať kúpele na teplú aj studenú vodu – sa ale zmenil a bol postavený iba kúpeľ so studenou vodou, chýba tam totiž podlahové vykurovanie alebo počas stavby bol zmenený jej účel. Balneum v Rímskej ríši zvyčajne bývalo súčasťou villy rusticy, preto je možné, že aj na Veľkej lúke bolo súčasťou takejto veľkej usadlosti, kde spolu s obytným sídlom majiteľa usadlosti, svätyňou a hospodárskymi stavbami tvorilo komplex obytného areálu. Takisto je možné, že nešlo o stavbu Germána, ale priamo o nedokončenú stavbu rímskej villy rusticy. Z troch strán sa k budove pripájajú tri polkruhové apsidy rozličného priemeru. Predpokladá sa, že apsidové miestnosti boli vlastne bazénikmi na studenú (frigidarium), teplú (tepidarium) a horúcu (caldarium) vodu. To, že neboli objavené žiadne stopy podlahového vykurovania vedie k domnienke, že kúpele nemohli spĺňať svoju funkciu.

Stupava: Malá vyvýšenina ležiaca na severnom konci Stupavy, oddávna priťahovala pozornosť ľudí, ktorí si tu stavali svoje sídla. Archeológovia zistili, že prvými obyvateľmi kopca boli v 4. – 1. storočí pred n. l. Kelti a po nich Germáni. V druhej polovici 2. storočia n. l. sa tam usadili Rimania. Rímski legionári sem prenikli Jantárovou cestou po bojoch na Balkáne. Široký výhľad mal pre nich strategický vojenský význam, z tejto polohy mohli z diaľky monitorovať Limes Romanus – hraničnú líniu medzi barbarikom a Rímskou ríšou. Aj táto pevnosť bola súčasťou provincie Panónia. Rímski vojaci si tu v troch stavebných etapách vybudovali vojenský tábor, opevnený pravdepodobne drevenými palisádami. Všetky stavby boli zrovnané zo zemou a na ich mieste postavili novú trojkrídlovú budovu s vnútorným dvorovým priestorom. Pri archeologickom výskume sa z tejto stavebnej fázy nenašli žiadne predmety súvisiace s komfortnejším civilným životom, stavba mala zrejme vojenské využitie. O pretrvávajúcom význame tohto sídla svedčí jeho opätovné zbúranie a nasledujúca tretia stavebná fáza po skončení markomanských vojen na prelome 2. a 3. storočia. Súčasťou tábora boli aj kúpele, budovy boli vykurované teplým vzduchom, vedeným kanálmi v podlahe z pece na drevo. Od roku 1925 prebiehajú na lokalite odborné archeologické prieskumy. Z najcennejším nálezom patria zlatá retiazka objavená v odtokovom kanáli a detská kresba ľudskej postavy na fragmente. Objavená kresba ľudskej postavy je najstaršou detskou kresbou nielen na Slovensku, ale aj v európskom meradle. Oba nálezy svedčia, že tábor neobývali len vojakmi, ale aj ženy s deťmi. Spomedzi nálezov keramiky, fragmentov sklených nádob, šperkov, rôznych mincí, cvočkov z podrážky vojenskej obuvi a fragmentu drôtenej vojenskej košele je unikátny objav fragmentu nadzemnej steny s oknom. Ide o najstaršie kompaktne zachované nadzemné murivo a okno na našom území. Objekt rímskej vojenskej stanice je od roku 1963 národnou kultúrnou pamiatkou v správe Slovenského národného múzea.

Feedback

Venuj tejto šifre ešte prosím pár minút a zanechaj nám na ňu spätnú väzbu. Aj vďaka nej vieme, čo bolo super a čo sa nám až tak nevydarilo a v budúcnosti šifry v Suši zlepšovať.

Google Form